Červená nitka, uhlíky a oči. Takto sa Rómovia bránili pred urieknutím

Červená nitka na zápästí, vlasy matky, husľová struna či voda, do ktorej sa hádzali uhlíky. Pred stovkami aj desiatkami rokov ľudia poznali množstvo spôsobov, ktorými sa podľa svojich predstáv snažili chrániť dieťa pred urieknutím.

Niektoré z týchto zvykov sa v rómskych rodinách zachovali dodnes. O tom, čo znamenalo „prísť z očí“, ako sa malo urieknutie rozpoznať a čo proti nemu ľudia robili, diskutovali v relácii Ahoj, Romale! etnológ a romista Arne Mann, sociologička Silvia Porubänová a veštec a ezoterik Štefan Beťár.

Osobitnú pozornosť venovali ľudia novorodencom. Arne Mann v relácii vysvetľuje, že podľa tradičných predstáv bolo obdobie od narodenia do krstu považované za citlivé. Práve vtedy sa používali rôzne ochranné predmety a úkony.

Jedným z najznámejších bola červená stužka alebo nitka uviazaná okolo zápästia dieťaťa.

Ak ju rodina nemala, ochranný predmet mohol podľa Manna vyzerať aj úplne inak.

„Niekde napríklad, keď nemajú červenú stužku, tak matka si odstrihla zo svojich dlhých vlasov a uviazala okolo zápästia tieto vlasy,“ vysvetlil Arne Mann v relácii Ahoj, Romale!.

Použiť sa podľa jeho slov mohla dokonca husľová struna. Aj tá sa uväzovala okolo zápästia a mala dieťa ochrániť.

Pravidlá sa týkali aj návštev. Keď niekto prišiel pozrieť nepokrstené dieťa, mal podľa opisov hneď pri dverách povedať: „Nech ti nepríde z očí.“ Nasledovalo trojnásobné symbolické odpľutie.

Ak dieťa plakalo, nespalo alebo bolo nepokojné, mohli si ľudia jeho správanie vysvetliť práve urieknutím.

Jedným z najzaujímavejších rituálov bola takzvaná uhlíková voda – Jangaripani.

Mann opisuje starší postup, pri ktorom sa do vody hádzalo pôvodne deväť uhlíkov. Neskôr ich bolo menej a používali sa aj hlavičky zápaliek. Podľa toho, či uhlíky plávali alebo klesali na dno, ľudia usudzovali, či je dieťa urieknuté.

Vodu potom používali na potieranie tela. „Špecifické boli hánky na rukách, čelo, spánky a tak,“ vysvetlil Mann. Matka mohla podľa jeho opisu namočiť do vody prst a pretrieť dieťaťu oči.

Štefan Beťár však v relácii upozornil, že praktiky, ktoré pozná zo svojho prostredia, sú iné. Uviedol, že v jeho komunite nepokrstené dieťa ani nevychádza von. Používajú sa červené stuhy či mašle – na zápästí, pri kočíku alebo pod postieľkou.

Pri údajnom urieknutí novorodenca potom opísal rituál, ktorý môže mnohých divákov prekvapiť.

„Matka, jedine matka to môže urobiť, vylíže svojím vlastným jazykom očká tomu novorodencovi,“ povedal Beťár.

Podľa jeho opisu sa oči olizujú smerom od nosa von a matka následne trikrát odpľuje. Beťár tvrdí, že dieťa sa potom upokojí. Ide o jeho osobné presvedčenie a opis tradície, nie o medicínsky potvrdený spôsob liečby.

Ďalším známym prostriedkom bol Čistec. Beťár ho spomína pri starších deťoch a dospelých. Silvia Porubänová si zase v relácii spomenula, že používanie tejto rastliny preniklo aj medzi majoritné obyvateľstvo.

„Aj tí najmaterialistickejší ľudia v prípade takéhoto nepokoja novorodencov, detí, sa pamätám, že sa zháňala, dala sa na trhu zohnať táto rastlina a kúpali deti s čistci,“ uviedla Porubänová.

Arne Mann zároveň upozornil, že uhlíková voda ani ďalšie podobné praktiky neboli výlučne rómskou záležitosťou.

„A dokonca sa to robí aj u Nerómov. Je to uhlíková voda, robí sa aj u Nerómov,“ povedal. Podľa neho sa s podobnými zvykmi dalo stretnúť najmä na dedinách.

To považuje za podstatné aj pri pohľade na rómske tradície. Zvyky rôznych skupín sa podľa neho po stáročia ovplyvňovali, pretože ľudia žili v rovnakom prostredí.

„A toto všetko, čo ste zistili, to je aj u Slovákov, aj u Rusínov,“ spomína Mann na svoju reakciu pri jednom výskume. Dodáva, že mnohé praktiky, ktoré dnes ľudia vnímajú ako typicky rómske, boli v minulosti bežné aj medzi majoritným obyvateľstvom.

Ani samotné pomenovanie nie je všade rovnaké. Beťár ho prirovnáva ku kliatbe alebo „porobenine“. Inde sa používa výraz „z očí“.

Podľa jeho slov môže človek podozrenie na urieknutie spájať napríklad s náhlou nevoľnosťou, bolesťou hlavy, tráviacimi ťažkosťami alebo veľkou únavou. Takéto príznaky však môžu mať množstvo bežných zdravotných príčin a samotný pocit urieknutia nie je lekárskou diagnózou.

Arne Mann tému vysvetľuje z pohľadu ľudových predstáv. Podľa nich mal človek so zlými úmyslami druhému navonok priať, no v skutočnosti mu želať opak.

„Urieknuť môže človek, ktorý nemá dobré úmysly,“ uviedol Mann pri opise tradičného chápania urieknutia.

Beťár zároveň tvrdí, že ľudia sa naňho s pocitom urieknutia obracajú aj v súčasnosti. Ako jeden z postupov im odporúča čistec a hovorí o rituáli očisty. Aj v tomto prípade ide o jeho presvedčenie a ezoterickú prax, nie o vedecky potvrdenú metódu.

Hostia sa na konci relácie, ktorú Roma Television vyrába pre STVR dostali aj k otázke, či budú ľudia veriť v urieknutie, veštenie a povery aj o ďalších 50 rokov.

Odpovede boli pomerne jednoznačné.

Silvia Porubänová predpokladá, že podobné presvedčenia môžu byť v budúcnosti ešte rozšírenejšie. Dôvod vidí v potrebe ľudí hľadať pomoc, podporu, pochopenie a nádej.

Arne Mann nehovorí, že ich bude viac než dnes, no očakáva, že nezmiznú.

Práve rozdiel medzi historickou tradíciou, osobnou vierou a dnešným pohľadom je témou nového vydania relácie Ahoj, Romale!. Reláciu si môžete pozrieť aj na webe STVR.