Poštárka Lucia: Rómska žena, ktorá si získala dedinu úsmevom.

Keď sa v Divíne pri Lučenci otvorí bránka a objaví sa známa postava s poštárskou taškou, ľudia vedia, že prišla Lucia. Neprináša len listy, dôchodky či balíky. Často so sebou nesie aj úsmev, krátky rozhovor a pocit, že niekto má o druhých úprimný záujem.

Lucia sa narodila v Olomouci v Českej republike, no už od detstva žije na Slovensku. Dnes býva v malej dedinke Divín, kde ju poznajú nielen ako poštárku, ale aj ako človeka, ktorý si k ľuďom našiel cestu. Hoci táto práca nebola jej detským snom, dnes otvorene hovorí, že jej zásadne zmenila život.

„Úprimne, poštárka nebol môj sen. Bola to skôr náhoda. Hľadala som stabilnú prácu a keď sa naskytla možnosť pracovať na pošte, povedala som si, že to skúsim. Dnes viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote,“ hovorí Lucia Berkyová v rozhovore pre Roma Television.

Najväčšou hodnotou jej práce nie sú len pravidelný príjem či istota. Pre Luciu je to predovšetkým kontakt s ľuďmi. Každý deň stretáva dôchodcov, rodiny, deti aj osamelých ľudí, pre ktorých je krátky rozhovor pri preberaní pošty často jediným sociálnym kontaktom dňa.

„Najviac mám rada práve ten kontakt. Keď niekomu prinesiem balík, dôchodok alebo list a vidím úsmev na tvári, viem, že moja práca má zmysel. Baví ma aj pohyb, čerstvý vzduch, ale hlavne ľudia,“ hovorí.

Pri roznášaní pošty zažíva aj množstvo úsmevných situácií, ktoré jej spríjemňujú dni.

„Skoro každý deň sa stane niečo vtipné. Deti mi mávajú, dôchodcovia ma volajú naša poštárka. Často ma pozvú na kávu alebo mi ponúknu koláč. A niekedy namiesto čokolády dostanem len mliečnu polevu,“ smeje sa.

Lucia otvorene hovorí aj o tienistých stránkach. Ako Rómka sa na začiatku stretla s predsudkami, ktoré ju zasiahli. Najmä v období, keď ešte nemala poštársku uniformu a poštu roznášala v civilnom oblečení.

„Veľa ľudí mi ani neotvorilo dvere. Bolo to veľmi bolestivé. Vtedy som si uvedomila, aké silné sú predsudky. Snažila som sa však nereagovať hnevom. Vždy som zostala slušná a robila som si svoju prácu najlepšie, ako viem,“ spomína.

Postupne sa situácia menila. Ľudia ju začali spoznávať, všímať si jej prístup a prácu. Uniforma, ale najmä jej správanie, pomohli prelomiť bariéry.

Veľkou oporou je pre Luciu rodina, ktorá je na ňu hrdá. Práve doma nachádza silu pokračovať aj v dňoch, keď to nie je jednoduché. Najviac ju však motivujú chvíle, keď ju ľudia hodnotia nie podľa pôvodu, ale podľa toho, aká je.

„Keď mi povedia, že som šikovná, milá a spoľahlivá, je to pre mňa tá najväčšia motivácia,“ priznáva.

Lucia sa netají tým, že by si želala, aby sa spoločnosť na ľudí pozerala inak – menej cez predsudky a viac cez konkrétne skutky.

„Chcela by som ľuďom povedať, aby sa najprv pozreli na človeka, nie na jeho pôvod. Každý z nás má svoj príbeh a svoje sny. Sme rovnakí ľudia, ktorí chcú pracovať, žiť dôstojne a byť rešpektovaní,“ odkazuje na záver.