Mali štyri až dvanásť rokov. Deti z Bratislavy zomreli v tábore smrti

Najmladšie malo štyri roky. Najstaršie dvanásť. Rómske deti z Bratislavy, ktorých rodičia mali domovské právo v Čechách, po vzniku protektorátu vyviezli. Skončili v Auschwitz-Birkenau. Ich príbeh práve teraz skladá dohromady etnografka a historička Zuzana Kumanová.

„A vlastne deti, ktoré mali v tom čase od 12 do 4 roky, boli pre niekoho nebezpečné a v tom Auschwitzi boli zavraždené,“ povedala pre Roma Television. Deti nacisti označili za rómskych miešancov – teda za niekoho, kto ohrozoval takzvanú čistotu krvi v protektoráte.

Ako presne zomreli, nevieme. „O týchto konkrétnych deťoch nemáme informácie. Buď boli vyhladované, alebo boli poslané do plynovej komory,“ uviedla Kumanová.

Kumanová sa téme rómskeho holokaustu venuje od roku 2005. Za tie roky si všimla jednu vec: vyvražďovanie prebiehalo v celej Európe podľa takmer identického postupu.

Začalo sa to odoberaním práv. „Najskôr išlo o upieranie občianskych práv, takže boli postavení mimo spoločnosti,“ vysvetlila. Na Slovensku to znamenalo, že Rómovia museli odstrániť svoje obydlia z obcí a miest a nesmeli do nich vstupovať. Potom nasledovalo sústreďovanie mužov do pracovných útvarov. Nakoniec deportácie do vyhladzovacích táborov.

Na Slovensku k masovým deportáciám nedošlo. Príbehy jednotlivcov sa však objavujú stále. Tento rok sa Kumanovej v spolupráci s Múzeom rómskej kultúry podarilo dohľadať osud bratov Oláhovcov z Detvy. Oboch deportovali do koncentračného tábora v Nemecku. Domov sa vrátil len jeden.

Iný príbeh sa odohral v Dubnici nad Váhom. „Či už sú to príbehy, keď v Dubnici nad Váhom došlo k zavraždeniu chorých ľudí a ich vyvezeniu a postrieľaniu a potom zahrabaniu v masovom hrobe, alebo sú to príbehy rôznych partizánskych rodín, ktorých príbuzní potom boli na Slovensku vyvraždení,“ opísala Kumanová emotívne prípady, s ktorými sa vo výskume stretla.

Podľa nej je na celej veci najzávažnejšie to, ako sa k nej postavilo okolie. „Obludné na tom je, že celá tá spoločnosť sa na to prizerala a v jednotlivých krajinách vlastne ešte tým nacistom prisluhovala, ako je tomu napríklad v Českej republike,“ povedala.

Osemdesiat rokov po vojne sa okruh ľudí, ktorí perzekúcie zažili na vlastnej koži, prakticky uzavrel. Kumanová mala šťastie – v roku 2005, keď s výskumom začínala, ešte niektorých preživších stihla stretnúť. Vtedy to boli ľudia, ktorí vojnu prežili ako deti alebo veľmi mladí.

Dnes je situácia iná. V Českej republike, kde nacisti vyvraždili takmer celú rómsku populáciu, by sa podľa nej žijúci pamätníci dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Zostala však generácia potomkov. Práve tá udalosti pripomína a zároveň sa musí vyrovnať s rodinnou traumou, ktorá sa prenáša ďalej.

Pamätný deň rómskeho holokaustu pripadá na 2. august. V roku 1944 v ten deň zavraždili v Auschwitz-Birkenau takmer 4 000 európskych Rómov z takzvaného cigánskeho tábora. Tábor v Auschwitz-Birkenau fungoval viac ako 17 mesiacov a prešlo ním približne 23 000 Rómov.

Kumanová upozorňuje, že rovnaký mechanizmus môže fungovať aj dnes. Podľa nej z toho vyplývajú dve poučenia.

Prvé sa týka radikálnej politiky. „Keď príde nejaká sfanatizovaná politická strana alebo nejaká sfanatizovaná reprezentácia, takže tie riešenia môžu byť radikálne a môžu prinášať obrovské ľudské obete,“ uviedla.

Druhé je ešte konkrétnejšie. „Akonáhle začneme nálepkovať ľudí, tak tí ľudia strácajú ten svoj ľudský rozmer a stávajú sa iba číslom. A potom sa veľmi ľahko s tými číslami narába a veľmi ľahko sa robia rôzne typy perzekučných opatrení voči tým číslam,“ povedala Kumanová v rozhovore pre Roma Television.

Práve v tom vidí zmysel pripomínania si 2. augusta. „Áno, obete, ktoré počas vojny zahynuli, sú obete, ktoré boli našimi predkami, ale zároveň je tu obrovské nebezpečenstvo, že sa podobná situácia môže zopakovať,“ dodala na záver.