„Najťažšie je oznámiť pacientovi zlú správu.“ Príbeh Vladimíra Flitara

Keď pacient v nemocnici v anglickom Manchestri potrebuje tlmočníka, zdravotnícky personál to vie ešte skôr, ako príde na vyšetrenie. Nemocničný systém automaticky upozorní sekretárky, že pacient pri komunikácii s lekárom potrebuje jazykovú pomoc. Následne kontaktujú Vlada, ktorý už niekoľko rokov pracuje ako nemocničný tlmočník.

„Keď má pacient objednané stretnutie s lekárom alebo nejaké vyšetrenie, sekretárkam sa automaticky zobrazí, že potrebuje tlmočníka. Pošlú mi správu s dátumom, časom aj oddelením. Už teraz mám naplánované tlmočenia na november aj december,“ opisuje. Jeho pracovný kalendár je často zaplnený na niekoľko mesiacov dopredu. Každý deň sprevádza pacientov pri vyšetreniach, konzultáciách či náročných rozhovoroch s lekármi.

Vlado odhaduje, že približne 90 percent pacientov, ktorým pomáha, tvoria Rómovia. Okrem nich však pravidelne tlmočí aj Slovákom a Čechom žijúcim vo Veľkej Británii. „V Manchestri žije viac českých občanov ako slovenských. Preto pri práci používam češtinu možno ešte častejšie ako slovenčinu,“ hovorí. Podľa jeho slov nie je úlohou tlmočníka iba prekladať jednotlivé slová. Dôležité je zabezpečiť, aby pacient presne pochopil svoju diagnózu, odporúčania lekára aj ďalší postup liečby. Práve jazyková bariéra totiž môže byť pre mnohých ľudí veľkou prekážkou pri prístupe ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti.

Hoci práca nemocničného tlmočníka môže navonok pôsobiť pokojne, podľa Vlada patrí medzi psychicky najnáročnejšie povolania. „Veľa ľudí si myslí, že je to jednoduchá práca. Človek je pekne oblečený, nepracuje manuálne, ale je to veľmi náročné povolanie,“ priznáva.

Najťažšie sú podľa neho chvíle, keď musí pacientovi tlmočiť vážnu diagnózu alebo nepriaznivé výsledky vyšetrení. „To sa stáva stále. Naposledy len pred týždňom,“ hovorí. Aj keď sa snaží zachovať profesionálny prístup, priznáva, že niektoré príbehy v človeku zostanú ešte veľmi dlho.

Jedným z prípadov, na ktorý nikdy nezabudne, bola rodina, ktorej viacerým členom počas krátkeho obdobia diagnostikovali rakovinu hrubého čreva. „Poznal som ich len cez svoju prácu. Neboli to moji priatelia ani rodina. Ale bolo veľmi ťažké sledovať, ako počas jedného roka viacerí členovia tej istej rodiny dostali rovnakú diagnózu,“ spomína. Práve v takýchto chvíľach si uvedomuje, akú dôležitú úlohu zohráva. Nie je len prekladateľom slov, ale človekom, ktorý pomáha pacientom pochopiť jednu z najťažších správ v ich živote.

Za roky praxe sa výrazne zlepšila aj spolupráca s lekármi. Kým kedysi sa podľa neho stávalo, že používali množstvo odborných medicínskych výrazov, dnes si uvedomujú, že tlmočník nie je zdravotník. „Ja nie som lekár. Som tam len preto, aby som tlmočil. Niekedy lekári začnú hovoriť po latinsky a ani ja neviem, čo presne ten výraz znamená,“ vysvetľuje.

V takých prípadoch ich bez váhania požiada, aby diagnózu alebo odborný pojem vysvetlili jednoduchším spôsobom. „Keď tomu nerozumiem ani ja, poprosím ich, aby to povedali laicky. Len tak to dokážem správne preložiť pacientovi.“ Podľa neho je práve zrozumiteľná komunikácia základom kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Pacient musí vedieť, čo sa s ním deje, aké možnosti liečby má a čo ho čaká.

Práca nemocničného tlmočníka nie je len o prekladaní viet z jedného jazyka do druhého. Je predovšetkým o dôvere, empatii a schopnosti stáť pri človeku v okamihoch, keď prežíva strach, neistotu alebo nádej.

Pre stovky pacientov, ktorí neovládajú angličtinu, je Vlado človekom, ktorý im pomáha orientovať sa v zdravotnom systéme a porozumieť rozhodnutiam lekárov. Aj preto hovorí, že hoci jeho práca býva psychicky vyčerpávajúca, dáva mu hlboký zmysel.