Koberce z osady, ktoré hovoria príbehy. Lipany žijú tradíciou.

Komunitné centrum v Lipanoch, situované len pár krokov od miestnej rómskej osady, je miestom, kde sa tradícia stretáva so súčasnosťou. V budove, ktorú denne navštevujú obyvatelia z blízkeho okolia, sa už takmer dvadsať rokov zachováva remeslo, ktoré je dnes skôr vzácnosťou než bežnou súčasťou života – ručné tkanie kobercov na klasických krosnách.

V meste žije približne tisíc Rómov a aj keď čelia mnohým výzvam, medzi ktorými nechýba nezamestnanosť či predsudky, niektorí z nich sa rozhodli ísť inou cestou. Príkladom je pani Táňa Horváthová, žena z miestnej rómskej komunity, ktorá už štvrtý rok sadá za krosná a s trpezlivosťou tvorí výrobky, ktoré sú viac než len dekoráciou – sú nositeľmi kultúrneho dedičstva.

„Akože mi to ide, nemám s tým problém. Rada to robím,“ hovorí jednoducho, no jej práca hovorí za všetko. Drobné chyby, jemné nepravidelnosti vo vzoroch a farbách – to všetko robí z každého koberca originál, ktorý má dušu. Pre Táňu je to nielen spôsob, ako odpracovať aktivačné práce, ale aj forma sebarealizácie.

Vedúca komunitného centra Martina Slaninová vysvetľuje, že tento prístup nie je náhodný. „Pani Horváthová je nezamestnaná a tkanie ju baví. Dohodli sme sa s mestom, že túto činnosť bude vykonávať v rámci aktivačných prác. Nie je to len o práci, je to aj o tom, že sa cíti užitočná, že niečo vytvára,“ hovorí.

Centrum však nie je len miestom tkania. Je to priestor, kde sa miestni ľudia stretávajú, učia nové zručnosti, a kde sa rozvíja zmysel pre komunitu. Okrem kobercov tu ženy vyrábajú aj háčkované výrobky či sadrové odliatky. Ide o aktivity, ktoré podporujú kreativitu, disciplínu a sebavedomie.

„Keď k nám príde niekto na prednášku alebo návštevu, máme pre neho darček – koberec alebo odliatok, niečo, čo vyrobili naše ženy. Chceme ukázať, že sú tu ľudia, ktorí vedia pracovať, ktorí sa snažia, ktorí chcú ukázať svoje schopnosti. Nie je to len o zlom svetle, v ktorom sú Rómovia často vykresľovaní,“ dodáva Slaninová.

Tkanie má v rómskej kultúre bohatú a hlbokú históriu. Kedysi sa textílie vyrábali najmä na praktické účely – ako prikrývky, odevy, izolácia príbytkov či výmenný tovar. Zručnosť sa odovzdávala v rodinách, často ústne, bez písaných návodov. Každý vzor, každá farba mala svoj význam – mohla pripomínať rodinnú udalosť, prírodný jav alebo symbolizovať postavenie v komunite. Dnes tieto významy pozná už len málo ľudí, ale v Lipanoch sa aspoň časť tohto dedičstva snažia zachovať.

Hoci záujem o tkanie medzi mladými postupne slabne, komunitné centrum sa nevzdáva. „Je to ťažšie. Musíme ich motivovať. Niekedy postačí aj malá kávička, trocha rozhovoru, aby prišli a sadli si. Ale keď už sú tu, robia to s chuťou. Mnohé ženy sú veľmi šikovné, len potrebujú príležitosť a podporu,“ hovorí Slaninová.

Príbeh pani Horváthovej a ďalších žien z Lipian ukazuje, že aj v prostredí, ktoré čelí sociálnym a ekonomickým problémom, môže vzniknúť niečo hodnotné. Tkanie kobercov sa tak stáva nielen remeslom, ale aj formou sebavyjadrenia, komunitnej súdržnosti a najmä nástrojom, ako ukázať, že aj Rómovia sú schopní vytvárať krásne a užitočné veci.

A hoci ich výrobky možno nenájdeme v obchodoch, majú oveľa väčšiu hodnotu – hovoria príbeh komunity, ktorá si napriek všetkému uchováva svoju dôstojnosť, kreativitu a hrdosť.