Jozef spal roky na ulici. Prišiel o nohu aj oko, no nevzdal sa

Jozef Danihel roky spal na ulici. Prišiel o nohu, oko aj sluch. Dnes žije v útulku v Hlohovci a napriek všetkému sa snaží zvládať život sám.
Čo sa v článku dočítate:
  • Ako sa Jozef Danihel po smrti mamy dostal na ulicu.

  • Čo všetko mu zmenil vážny úraz.

  • Prečo ho rodina odmietla a čo sám priznáva o svojej minulosti.

  • Ako sa jeho život zmenil po príchode do útulku v Hlohovci.

  • Prečo sa aj na vozíku snaží byť čo najviac samostatný.

Roky spal vonku bez ohľadu na to, či bolo leto alebo zima. Prišiel o nohu, oko aj sluch a postupne sa dostal do situácie, keď už podľa vlastných slov nevládal ďalej. Dnes Jozef Danihel žije v útulku pre mužov v Hlohovci. Keď sme ho navštívili, otvorene nám porozprával o období, počas ktorého prišiel takmer o všetko.

Jeho príbeh sa začal lámať po smrti mamy, ku ktorej mal veľmi blízky vzťah. Dovtedy pracoval a snažil sa fungovať bežným životom. Po jej odchode však zostal sám so svojimi problémami a postupne sa dostal na ulicu.

„Dlhé roky som bol na ulici. Keď mi zomrela mamka, odvtedy som sa už len predieral životom. Predtým som aj pracoval. Potom som mal úraz, zostal som bez nohy, bez oka a ohluchol som. Spával som vonku, či bolo leto alebo zima. Dostal som sa do takej situácie, že som už nevládal,“ povedal Jozef Danihel pre Roma Television.

Smrť mamy bola zlomom

Pri rozhovore o rodine Jozef neskrýval emócie. Priznáva, že po smrti mamy sa jeho život začal rúcať. Zároveň otvorene hovorí aj o vlastných chybách. V minulosti strávil niekoľko rokov vo väzení. Neskôr odišiel do Česka, kde istý čas žil, a potom sa vrátil späť na Slovensko. Do jeho vzťahov s rodinou výrazne zasiahol aj alkohol.

„Keď vám zomrie najbližší človek z rodiny... Na mamku som bol veľmi naviazaný. Minulosť som mal takú, že som bol aj niekoľko rokov vo väzení. Keď zomrela, prestal som s tým, odišiel som do Čiech a po pár rokoch som sa vrátil na Slovensko. Rodina ma odmietla aj pre alkohol, za ktorý si môžem sám,“ vysvetlil Jozef Danihel pre našu redakciu.

Nesnaží sa pritom zo svojej minulosti viniť iba okolie. Práve naopak. O niektorých rozhodnutiach hovorí bez výhovoriek a priznáva vlastný podiel na tom, kam sa jeho život dostal.

Na ulici zostal aj so zdravotným postihnutím

Najťažšie obdobie prišlo v čase, keď už mal vážne zdravotné problémy. Napriek strate nohy, oka a sluchu zostával bez stabilného bývania a nocoval vonku.

Pre človeka na vozíku znamená život na ulici ďalšie prekážky – obyčajná hygiena, presun či nájdenie bezpečného miesta na noc sa môžu stať každodenným bojom. Jozef napokon priznal, že prišiel moment, keď už takýto život jednoducho nezvládal.

Príchod do útulku v Hlohovci preto preňho znamenal zásadnú zmenu. Získal miesto, kde môže prespať, postarať sa o seba a postupne si znovu vytvárať denný režim.

Aj na vozíku chce čo najviac zvládnuť sám

Napriek zdravotnému stavu Jozef nechce byť odkázaný na pomoc pri každej bežnej činnosti. Aj na invalidnom vozíku sa snaží čo najviac vecí zvládnuť vlastnými silami.

„Zmenilo sa to tak, že aj keď som na vozíku a som postihnutý, snažím sa nikoho nezneužívať na to, aby mi pomáhal. Snažím sa všetko robiť sám, či je to toaleta alebo sprcha,“ uviedol pán Danihel.

Súčasťou jeho života je aj predaj časopisu Nota Bene v meste. Aj tým sa snaží zostať aktívny a nespoliehať sa iba na pomoc druhých. Silným bodom, o ktorý sa dnes opiera, je preňho viera. Hovorí, že práve tá mu pomohla získať väčšie sebavedomie a silu pokračovať. „Som katolík a verím, že Svätá Trojica a Panna Mária mi pomáhajú,“ dodal Jozef Danihel.

Jeho príbeh nie je iba rozprávaním o živote na ulici. Je aj príbehom človeka, ktorý priznáva vlastné chyby, prišiel o blízkeho človeka, zdravie aj domov, no napriek tomu sa snaží nevzdať. Útulok mu dnes poskytuje základné zázemie. To, čo príde ďalej, zatiaľ nevie. Každý deň však začína tým istým rozhodnutím – pokúsiť sa zvládnuť čo najviac sám a pokračovať ďalej.

Jozef spal roky na ulici. Prišiel o nohu aj oko, no nevzdal sa
Rodina na Luníku IX žila v biede. Viera jej zmenila život