EXTRA s Lenkou Boldiovou – Rómka, ktorá učí v materskej škole.

V relácii EXTRA s moderátorom Jozefom Šivákom diváci spoznali Lenku Boldiovú, Rómku z Dobšinej, ktorá dnes učí v materskej škole v Bratislave. Je dôkazom, že aj z malého mesta sa dá prepracovať k práci, ktorá má zmysel a prináša radosť.

„Stále sa považujem za Dobšinčanku,“ hovorí. „Nie som a ani nikdy nebudem Bratislavčanka. Tam som doma, tam sú moje korene.“ Na rodné mesto spomína s láskou, hoci otvorene priznáva, že vzťahy medzi Rómami a väčšinou nie sú vždy jednoduché. „Ľudia si často vytvárajú obraz o Rómoch podľa tých, ktorí žijú v zložitých podmienkach. Ale nie všetci sme rovnakí. Je medzi nami veľa ľudí, ktorí pracujú, majú domy, vzdelanie a vychovávajú deti so záujmom o budúcnosť.“

Lenka sa nikdy netajila tým, že cesta k hrdosti na vlastný pôvod nebola jednoduchá.

„Ako dievča som sa hanbila za to, že som Rómka,“ priznáva. „Chcela som byť ako ostatní. Myslela som si, že keď sa budem správať inak, získam rešpekt. Dnes sa za to nehanbím. Naopak – som na to hrdá. Naša história, kultúra, hudba – to všetko je bohatstvo, ktoré sa nedá prehliadnuť.“

Po gymnáziu sa rozhodla pokračovať v štúdiu. Vyštudovala Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici, neskôr Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a nakoniec aj Pedagogickú akadémiu v Bratislave. Pôvodne chcela byť sociálnou pracovníčkou.

„Chcela som pomáhať Rómom, zachraňovať svet,“ hovorí s úsmevom. „Až neskôr som pochopila, že to nefunguje. Nemôžete chcieť zmeniť ľudí za nich. Oni sami musia chcieť zmenu.“

Osud ju nakoniec zavial k deťom. Dnes učí v cirkevnej materskej škole v Bratislave.

„Mám pocit, že to miesto si našlo mňa,“ hovorí Lenka Boldiová. „Nikdy som nezažila, že by niekto riešil moju etnicitu. Kolegovia sú úžasní, veriaci ľudia, ktorí majú hodnoty postavené na ľudskosti. V takejto atmosfére sa mi pracuje s radosťou.“

Ako bývalá terénna pracovníčka a dnes učiteľka vie, že integrácia Rómov nie je jednoduchý proces.

„Zmeniť sa musí najmä myslenie ľudí,“ hovorí. „Nedeliť, nerozdeľovať, neodsudzovať. A hlavne – ukazovať pozitívne príklady. Keď Rómovia sami začnú veriť, že majú svoju hodnotu, zmení sa aj to, ako ich vníma okolie.“

Hoci mnohí ju vnímajú ako pozitívny vzor, sama to tak necíti. „Ja sa necítim byť vzorom,“ hovorí skromne. „Každý si nesie svoj príbeh. Dôležité je, aby sme žili slušne a s úctou – bez ohľadu na to, kto sme. Nemusím všade hovoriť, že som Rómka. To, kým som, ukazujem tým, ako žijem.“

Príbeh Lenky Boldiovej je dôkazom, že vzdelanie, pokora a viera v dobro majú väčšiu silu než akékoľvek predsudky.