Rozvojové tímy a talentovaný Róm: pomoc rodinám, veľký sen o hudbe.

V jednej z ulíc obce Červenica sedí pri stole niekoľko detí. Opakujú čísla, kreslia, učia sa držať ceruzku. Vedľa nich je Nene mentorka – žena z tej istej komunity, ktorá sa im systematicky venuje. Toto nie je školská trieda, ale obývačka jednej z rómskych rodín. Scény z takýchto návštev uvidíte v najnovšom vydaní rómskeho magazínu. Jedna reportáž ukazuje prácu rozvojového tímu v Červenici, druhá predstavuje talentovaného speváka a klaviristu Emanuela Gorčiho.

Rozvojové tímy sú nový projekt Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Fungujú v obciach a mestách, kde žije veľa Rómov, ale pomoc je určená všetkým obyvateľom.

V Červenici pracuje v rozvojovom tíme desať ľudí. Každý má inú úlohu – niekto sa stará o deti, ďalší o mládež, iní pomáhajú s prácou, dlhmi či sociálnymi problémami. Dôležité je, že väčšina pracovníkov pochádza priamo z obce, pozná prostredie aj jazyk.

Projekt je nastavený ako komplexná pomoc. Spája to, čo kedysi robila terénna sociálna práca, komunitné centrá či rôzne poradenské služby. Rozvojové tímy dnes pôsobia v 60 obciach a mestách, prácu v nich našlo takmer 700 ľudí, z toho približne 80 percent Rómov. Projekt je plánovaný na tri roky a financujú ho takzvané rómske eurofondy.

Najviditeľnejšou súčasťou rozvojového tímu v Červenici sú Nene mentorky a Nene pracovníčky. Chodia priamo do rodín, kde sa venujú deťom od narodenia do šiestich rokov.

S deťmi sa hrajú, kreslia, učia ich farby, zvieratá, čísla či základné slová po slovensky. Zároveň rodičom vysvetľujú, ako sa o malé deti starať, čo im dávať jesť, ako ich prebaľovať a ako ich pripravovať do škôlky.

Nene mentorka pravidelne navštevuje aj pani Kindríkovú, ktorá má dvanásť detí. Mama priznáva, že pri takom počte nemá na každé dieťa toľko času, koľko by chcela. Pomoc berie ako veľkú úľavu, lebo deti sú lepšie pripravené na nástup do školy a rozumejú slovenčine, nie iba rómčine.

Ďalšie Nene pracovníčky navštevujú každú týždeň viacero rodín. Doobeda sú v jednej domácnosti, poobede v druhej. Deti už vedia, čo ich čaká – keď pracovníčka príde, sadnú si, vezmú si papier a čakajú na úlohy.

Rozvojový tím nerieši iba deti. V obci žije veľa ľudí s exekúciami a dlhmi. Pracovníci im pomáhajú zbierať potrebné papiere, podať návrh na osobný bankrot alebo komunikovať s exekútormi.

Ďalšou témou je kontakt s úradmi – sociálne a zdravotné poisťovne, úrad práce, obecný úrad. Mnohí ľudia nevedia, kam ísť a čo vybaviť. Rozvojový tím im vysvetľuje postup a v krízových situáciách ich sprevádza.

Časť pracovníkov sa venuje aj prostrediu v obci. Ľuďom pripomínajú, aby nerobili čierne skládky, aby odpad patrí do kontajnerov, nie na ulicu. Keď je v okolí menej smetí, je to bezpečnejšie pre deti a lepšie pre všetkých.

Druhá reportáž v rómskom magazíne prináša osobný príbeh Emanuela Gorčiho z Lučenca. Už ako malé dieťa spieval a hrával na klavíri. Rodičia ho prihlásili na základnú umeleckú školu, neskôr pokračoval na konzervatóriu.

Osem rokov strávil v zahraničí, kde vystupoval a živil sa hudbou. Domov na Slovensko sa vrátil, lebo mu chýbala rodina a chcel sa usadiť. Našiel si prácu ako učiteľ klavíra na základnej umeleckej škole v Banskej Bystrici.

Pandémia však všetko zmenila. Kultúra sa zastavila, koncerty sa rušili, množstvo hudobníkov prišlo o príjem. Emanuel musel prehodnotiť svoje plány a hľadať stabilnejšiu prácu.

Dnes Emanuel Gorči pracuje ako recepčný. Kvôli istému platu musel odložiť časť svojich hudobných snov, no hudbu neopustil. V budove, kde pracuje, stojí klavír. V každej voľnej chvíli si k nemu sadá, cvičí a hrá.

Hudbu opisuje ako niečo, čo ho drží nad vodou. Aj popri práci sa snaží tvoriť vlastné piesne a uvažuje nad vydaním prvého hudobného projektu. Jeho príbeh ukazuje, že aj Róm môže byť profesionálnym hudobníkom, ktorý láme predsudky a stereotypy.