Znesvätenie pamiatky? Pieseň z Osvienčimu dnes hrajú ako čardáš.

Melódia, ktorá vznikla v jednom z najtemnejších miest európskych dejín, dnes vyvoláva vášnivú diskusiu. Pieseň Aušvicate hi kher baro nie je len hudobným dielom. Je svedectvom o utrpení Rómov a Sintov v koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau, kde počas holokaustu zahynuli tisíce nevinných ľudí.

Text piesne sa pripisuje preživšej Ruzeme Danielovej a zachytáva bolesť, strach aj beznádej tých, ktorí prešli peklom vyhladzovacieho tábora. Práve preto má táto skladba v rómskej kultúre výnimočné postavenie. Nejde o bežnú ľudovú pieseň, ale o symbol pamäti a historickej skúsenosti.

V poslednom období sa však objavili snahy zaradiť túto pieseň do čardášov. To otvorilo zásadnú otázku: je vhodné premeniť smútočnú výpoveď o holokauste na tanečnú formu, ktorá je spojená so zábavou a radosťou.

„Táto pieseň nie je obyčajná. Urobiť z nej čardáš k tancu a zábave je pre mnohých z nás bolestné a neúctivé voči pamiatke obetí. Hudba môže spájať a prinášať radosť, ale niektoré piesne by mali zostať zachované v pôvodnom význame – ako pripomienka histórie a utrpenia. Prosím o rešpekt," napísal čitateľ Roma Televison, ktorý chce ostat v anonymite.

Na názor sme sa preto opýtali aj rešpektovaného etnológa a romistu. „Pieseň Aušvicate hi kher báro naozaj vznikla v koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau, hoci Rómovia zo Slovenska neboli internovaní v tomto tábore, pieseň sa rozšírila a je známa i u Rómov na Slovensku. Takáto úprava piesne na čardáš nie je eticky vhodná,“ povedal PhDr. Arne B. Mann, CSc., etnológ-romista, pre Roma Television.

Mann zároveň upozorňuje, že nejde o ojedinelý jav. Aj rómska hymna Dželem, dželem má pôvod v melódii čardáša. Rozdiel je však v spôsobe interpretácie.

„Rómska hymna Dželem-dželem vznikla na melódiu čardáša známeho aj u nás. Hrá sa však v pomalom tempe, dôstojnom pre hymnu. Napriek tomu som sa opakovane stretol s prípadom, že rómska kapela po odohraní hymny bez prestávky prešla do rýchleho čardáša. V takomto prípade bolo potrebné hudobníkov upozorniť, aby čardášovú časť nepripájali,“ uviedol Mann.

„Bolo by správne tento mix stiahnuť a nechať tú pieseň v jej pôvodnej podobe - ako pripomienku histórie a pamiatku obetí. Kto zneuctí pieseň z Osvienčimu, zneuctí pamiatku celého nášho národa," dodal náš čitateľ, ktorý nás na pieseň upozornil.

Otázka úprav piesní sa objavuje aj pri smútočných obradoch. Niektorí Rómovia si želajú, aby im na pohrebe zaznela ich obľúbená skladba, ktorou býva práve rezký čardáš. Aj tu však zohráva úlohu citlivosť hudobníkov.

„Mnohí Rómovia si želajú, aby im na pohrebe zahrali ich obľúbenú pieseň, často je to čardáš, ktorý sa k smútočnému obradu nehodí. Rómski muzikanti na Gemeri mi povedali, že takúto situáciu riešia tak, že skladbu zahrajú primerane k smútočnej atmosfére. Hudobníci majú právo na úpravy, dôležité však je, aby nebolo znesvätené pôvodné poslanie piesne,“ dodal Mann.

Aušvicate hi kher baro však zostáva viac než len hudbou. Je výpoveďou o utrpení, pamätníkom obetí a mementom histórie. Každá jej interpretácia preto nesie zodpovednosť – nielen umeleckú, ale aj morálnu.