Perla: Keď stratíš zrak, začneš vidieť to najdôležitejšie.

Ďakujem za pozvanie aj za pekné slová. Problémy so zrakom som mala odmalička, už v troch mesiacoch mi lekári zistili vrodený glaukóm. Postupne sa to zhoršovalo, no napriek tomu som sa snažila viesť bežný život – študovala som, spievala, cestovala. Definitívne som o zrak prišla, keď som mala dvadsaťsedem rokov, teda pred štyrmi rokmi. Bol to okamih, ktorý zmenil všetko, ale späť by som sa už nepozerala.

Na taký moment sa človek nikdy nevie pripraviť. Aj keď som vedela, že choroba napreduje, netušila som, že to príde práve v ten deň. Najskôr som si nahovárala, že to je len dočasné, že po kvapkách sa mi zrak vráti. No v hĺbke duše som cítila, že tentoraz nie. Prvé hodiny boli plné plaču, zúfalstva a ticha, ktoré sa mi zdalo nekonečné. Na druhý deň som si však povedala – raz sa to muselo stať a musím ísť ďalej. Bol to zlom, po ktorom som pochopila, že jediná cesta je prijať realitu a hľadať nový spôsob, ako žiť.

Pomohlo mi práve to, že som vedela, čo ma čaká. Lekári ma na to pripravovali už roky a ja som sa s tým vnútorne zmierovala. Aj tak to bolo ťažké, ale nebol to šok, ktorý by ma zlomil. Mala som okolo seba rodinu, pár priateľov a hlavne svojho syna, kvôli ktorému som si povedala, že musím byť silná. Poznám ľudí, ktorí o zrak prišli náhle – pre nich je to pád do prázdna. Ja som sa snažila z toho prázdna vytvoriť priestor, kde sa dá dýchať.

Zistila som, že vnímať svet neznamená len vidieť ho. Ľudí som nikdy neposudzovala podľa vzhľadu – vnímala som ich cez hlas, energiu, slová. Teraz je to ešte silnejšie. Svet sa mi nezmenil, len som si uvedomila, že oči nie sú to najdôležitejšie. Vzťahy, láska, pokoj – to všetko sa dá cítiť. Možno aj preto som sa nikdy necítila menejcenná. Len iná.

Život. Prešla som si viacerými zlými skúsenosťami, mala som toxické vzťahy aj priateľstvá. Ten posledný ma prinútil pozrieť sa na seba inak. Prestala som sa ľutovať a začala som hľadať dôvod, prečo sa mi určité veci dejú. Uvedomila som si, že chyba nikdy nie je len v druhých, ale často aj v nás samých. Bola som príliš empatická, nemala som hranice a nechala som si ubližovať. Dnes o tom píšem, pretože viem, že tým môžem pomôcť iným. Ľudia mi píšu, že im moje slová dodali odvahu – a to je pre mňa najväčší dar.

Áno, najmä online. Ľudia v anonymite sú krutí. Niekedy si robia žarty, inokedy píšu zraňujúce komentáre. Kedysi ma to bolelo, dnes ma to už nezasiahne. Je mi ich úprimne ľúto, pretože netušia, aké to je každý deň prekonávať prekážky, ktoré si zdravý človek ani neuvedomí. Odporúčam im jedinú vec – stráviť deň medzi nevidiacimi. Videli by, čo znamená učiť sa odznova chodiť, variť, jesť, získať sebavedomie. Taký zážitok by ich zmenil viac než akýkoľvek môj komentár.

Žijem samostatne, mám syna a všetko funguje. Všetko musí mať svoje miesto – to je základ. Chaos je pre nevidiaceho ako labyrint bez východu. Varím v multifunkčnom hrnci, upratujem, používam pamäť a orientujem sa podľa vzdialeností. Naučila som sa, že človek dokáže viac, než si myslí. Na úradoch mi pomáha asistent alebo rodina, pretože tam treba čítať a podpisovať dokumenty. A čo ma najviac mrzí, je, keď sa úradníci rozprávajú so sprievodcom namiesto so mnou. Akoby som tam nebola. Nie je to zlá vôľa, skôr nevedomosť, ale aj tá vie raniť.

Pre mňa sú Vianoce o pokoji, nie o svetlách. Vnímam ich cez vône, zvuky, dotyky. Milujem vôňu pomarančov, mandarínok a kapustnice. Hudba je pre mňa všetko – koledy, smiech, praskanie ohňa. Stromček zdobím so synom a mamou. Aj keď nevidím, predstavivosť mám. Pamätám si, ako veci vyzerajú, a v mysli ich stále vidím. To mi úplne stačí. Vianoce nie sú o pohľadniciach, ale o tom, koho držíš za ruku.

Úplne bežne. Ráno zhon, varenie, upratovanie, príprava večere. Potom sa pomodlíme, sadneme si k stolu a rozdáme darčeky. V tej chvíli mám pocit, že mám všetko – zdravie, rodinu a pokoj. To je pre mňa skutočný zmysel Vianoc.