Sociálne dávky berú len Rómovia? Dáta búrajú rozšírený mýtus.

„Žijú z dávok.“ Táto veta sa na Slovensku opakuje už roky. Najčastejšie zaznieva v súvislosti s chudobnými ľuďmi a rómskymi komunitami. V politických debatách aj na sociálnych sieťach sa z nej stal skratkovitý opis celého sociálneho systému. Podľa ekonóma Viliama Páleníka však ide o mýtus, ktorý nemá oporu v reálnych číslach.

„Keď ľudia hovoria o sociálnom systéme, väčšinou majú na mysli dávky pre nezamestnaných. Zabúdajú však, že jeho najväčšou časťou sú dôchodky a zdravotníctvo,“ upozorňuje Viliam Páleník, ekonóm z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied a prezident Inštitútu zamestnanosti pre Roma Television.

Na dôchodky ide zo štátneho rozpočtu viac než desať miliárd eur ročne. Takmer rovnaká suma smeruje do zdravotníctva. Oproti tomu celá oblasť dávok v hmotnej núdzi predstavuje len približne dvesto miliónov eur. To je asi pol percenta všetkých verejných výdavkov Slovenska.

Inými slovami, aj keby sa tieto dávky úplne zrušili, štát by to finančne takmer nepocítil. „Hovoriť o tom, že sociálne dávky rozkladajú verejné financie, je jednoducho nepravdivé,“ vysvetľuje Páleník.

Ďalším rozšíreným mýtom je predstava, že dávky poberajú najmä mnohodetné rómske rodiny. Dáta však ukazujú iný obraz. Viac než polovicu dávok hmotnej núdze poberajú jednotlivci. Rodiny so štyrmi a viac deťmi tvoria menej než desať percent všetkých príjemcov.

„Štatistiky etnicitu nesledujú. Neexistuje žiadny oficiálny dôkaz, že by dávky zneužívala konkrétna skupina obyvateľstva,“ zdôrazňuje Viliam Páleník.

Samotné sumy dávok sú pritom veľmi nízke. Jednotlivec dostáva približne sto eur mesačne. Rodina okolo tristo eur plus príspevok na bývanie. Aj rodina so štyrmi deťmi sa dostane približne k päťsto eurám mesačne.

„To sú sumy, ktoré sotva pokryjú základné životné potreby. Rozhodne nejde o pohodlný život,“ vysvetľuje Páleník.

Argument, že ľudia nepracujú, lebo sa im viac oplatí poberať dávky, podľa neho dnes neobstojí. Ekonomické nastavenie posledných rokov jasne zvýhodňuje prácu pred neaktivitou. Ak ľudia prácu nemajú, dôvodom nie sú dávky, ale nedostatok pracovných miest, nízke vzdelanie, zlé bývanie a regionálne rozdiely.

Prečo sa teda mýtus o masovom zneužívaní sociálneho systému tak dlho udržal? Podľa Páleníka ide najmä o politicky výhodnú tému, ktorá sa opakuje dovtedy, kým ju časť verejnosti nezačne považovať za pravdu.

„Opakovaná lož sa časom stáva pravdou. K tomu sa pridávajú predsudky, ktoré sú v spoločnosti stále prítomné,“ hovorí.

Znižovanie dávok alebo ich tvrdšie podmieňovanie by podľa odborníkov situáciu nevyriešilo. Ušetrené by boli len desiatky miliónov eur, no následkom by bol nárast chudoby, napätia a drobnej kriminality.

Skutočné riešenie vidí Páleník v investíciách do vzdelávania, bývania a aktívnej politiky trhu práce. „Sociálny systém nie je problém. Je poslednou záchrannou sieťou. Skutočným problémom je chudoba a nedostatok príležitostí,“ uzatvára.