Po tridsiatich rokoch, počas ktorých vzdelanci a vlastenci rómskeho národa budovali kultúru, vzdelanie a umelecké priestory, sa dnes ocitáme pred situáciou, ktorá je nielen smutná, ale aj symbolicky bolestivá.
Divadlo, ktoré malo byť domovom rómskej kultúry, dnes vedie osoba z majority, ktorá nehovorí rómsky, nepozná tradičné prostredie, hudbu ani tance a ani históriu komunity.
Je paradoxné, že práca ľudí ako Vincent Danihel, Elena Lacková, Gejza Adam, Klára Orgovánová či Anna Koptová, ktorí celé roky budovali základy rómskej kultúry, je dnes prehliadaná alebo ignorovaná.
Poslanci NR SR (Rómovia), vládny splnomocnenec pre Rómov, ale aj regionálni politici nepreukázali ochotu zapojiť sa do odbornej diskusie o budúcnosti divadla.
Pre tých, ktorí si neuvedomujú, je to prvýkrát, čo divadlo vedie niekto mimo komunity, bez znalosti jej jazyka a kultúry. To, čo by bolo nemysliteľné pri inej národnostnej menšine, sa tu stalo realitou.
Nové vedenie je pre mňa osobne veľkým sklamaním a symbolickým ponížením všetkých vzdelaných Rómov, ktorí spĺňajú odborné a osobnostné predpoklady viesť túto kultúrnu inštitúciu. O reprezentácii ani nehovorím – a predsa by sme mali chcieť zapojiť našich ľudí, dať im šancu a využiť ich skúsenosti.
Politika však funguje inak. Posty sa delia, zodpovednosť sa ignoruje a história sa, žiaľ, opakuje. Toto je ďalšie „čierne obdobie“ rómskej komunity, do veľkej miery aj v dôsledku našich vlastných chýb.
Tu nastáva zásadná otázka: Kto nesie zodpovednosť za súčasný stav?
Úprimne, my Rómovia sami. Nie je to výčitka, ale sebakritika. Po desaťročiach budovania kultúry, vzdelania a umeleckých inštitúcií sme často nevyužili príležitosti, ktoré sa nám naskytli. Nedokázali sme sa dôsledne zapojiť do rozhodovacích procesov, nezapojili sme odborníkov, ktorí mali skúsenosti a vzdelanie, a nechali sme, aby dôležité pozície obsadzovali ľudia, ktorí nemajú ani znalosť jazyka, ani kultúry, ktorú majú reprezentovať.
A úprimne, opustení nie sú problém sami osebe. Sú to ľudia, rodiny a komunity, ktoré často prežívajú marginalizáciu, ale zároveň skrývajú know-how, tradície a skúsenosti, ktoré sú pre našu kultúru nenahraditeľné. Skutočný problém nie je ich existencia – problém je, že my sami Rómovia často nedokážeme tieto komunity zapojiť, podporiť a využiť ich potenciál, a zároveň necháme rozhodovať tých, ktorí nemajú porozumenie pre naše hodnoty a kultúru.
A úprimne, my Rómovia sami si musíme uvedomiť hodnotu, ktorú nám predkovia zanechali. Ich odkaz nie je len minulosť – je to dedičstvo, ktoré nás posilňuje aj dnes. Vždy sme mali a vždy budeme mať Rómov, ktorí vedia, môžu a dokážu viesť našu kultúru a komunity správnym smerom. Netlačme opustených alebo kohokoľvek iného na pozície, ktorým nerozumejú a kde ich môžu zneužiť tí, ktorí majú moc – väčšinou z majority.
Skutočná sila rómskej komunity nie je v postoch alebo tituloch, ale v kompetencii, vzdelanosti a zodpovednosti, ktorú môžeme odovzdávať a udržiavať pre budúce generácie.
Ak chceme, aby rómska kultúra mala budúcnosť, musíme konať, pripomínať, argumentovať a vyžadovať odborné vedenie – nielen symbolické.
Iba tak môžeme zabezpečiť, že dedičstvo našich predkov nezostane zabudnuté a že budúce generácie Rómov budú stáť pevne na vlastných nohách, pripravené viesť komunitu s hrdosťou, dôstojnosťou a schopnosťou.
A uzatváram to Slovenskom – naša nádherná a bezpečná krajina patrí medzi tie, ktoré sú obdivované vo svete. Slovensko je kolískou mnohých svetových projektov týkajúcich sa Rómov – od kodifikácie rómskeho jazyka, uznania štatútu rómskej národnostnej menšiny, cez katedru romológie v Nitre až po štandardizáciu rómskeho jazyka. Je zlé, ak ničíme prácu Slovákov a našich predkov hlúposťou či krátkozrakosťou. Naša krajina si to nezaslúži. Máme byť hrdí na to, čo sme spolu vybudovali, a zopár zadrhelov nás nesmie rozdeliť.