PRÉMIUM
Ako televízia reagovala na okupáciu Československa.
Prečo sa pracovníci museli presúvať medzi tajnými štúdiami.
Kde všade sa podarilo provizórne vysielať.
Ako ľudia pomáhali televíznym pracovníkom.
Čo sa s novinármi stalo po nástupe normalizácie.
Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 priniesla dramatické chvíle aj do Československej televízie. Jej pracovníci sa napriek prítomnosti okupantov rozhodli udržať vysielanie za každú cenu.
Podľa českého historika médií Martina Štolla sa pripájali z utajených provizórnych štúdií a po ich odhalení sa presúvali na ďalšie miesta. S prestávkami sa im takto podarilo vysielať približne dva týždne. Udalosti od 21. augusta do 4. septembra označil Štoll za „kovbojku“ či takzvaný eastern, ktorý by si podľa neho zaslúžil aj filmové spracovanie.
Pracovníci televízie začali po správach o okupácii vysielať z hlavného štúdia v pražskej Měšťanskej besede. Vysielanie sa skončilo po príchode okupantov. Zamestnanci následne utiekli do neďalekého bývalého kina Skaut, kde sa opäť pripojili do vysielania. Ani toto miesto však nezostalo dlho utajené.
„Okupanti to našli veľmi rýchlo, dokonca to skončilo streľbou v priamom prenose, keď jednu kameru rozstrelil okupant,“ priblížil Štoll.Pracovníci sa potom rozdelili na tri skupiny a začali vysielať z rôznych miest.
Jedna skupina sa presunula na rozostavané Kavčie hory, dnešné sídlo Českej televízie. V tom čase tam stál iba skelet budovy bez všetkých okien. Napriek tomu odtiaľ dokázali vysielať prostredníctvom prenosového voza. Ďalšie provizórne pracovisko vzniklo v Tesle Hloubětín. Tretia skupina sa vydala mimo Prahy. Najskôr vysielala z Cukráku, potom z vysielača Krašov pri Plzni a napokon z Klete pri Českých Budějoviciach.
Z Klete vysielali prerušovane až do návratu československej delegácie z Moskvy 27. augusta. Podobným spôsobom sa pokúšali pokračovať vo vysielaní aj pracovníci štúdií v Brne, Ostrave či Bratislave. Ostravský okruh vydržal až do 4. septembra, keď sa obnovilo pravidelné vysielanie.
Televíznych pracovníkov podporovala aj verejnosť. Ľudia im pomáhali a na tajné pracoviská im prinášali napríklad jedlo. Televízia už v tom čase zohrávala významnú spoločenskú úlohu. Štoll pripomenul, že v roku 1968 mala Československá televízia približne 2,9 milióna koncesionárov a vysielanie tak sledovalo obrovské množstvo ľudí. Niektorým filmárom a televíznym pracovníkom sa navyše podarilo dostať zábery okupácie do Viedne. Prostredníctvom rakúskej ORF sa následne dostali do sveta.
V septembri 1968 bola opätovne zavedená cenzúra. Zlom pre pracovníkov televízie a rozhlasu prišiel v apríli 1969, keď Ústredný výbor KSČ označil vysielanie medzi 21. augustom a 4. septembrom za ilegálne.
Novinári boli vyzvaní, aby sa za svoje pôsobenie počas protiokupačného vysielania verejne kajali. Ani tým si však podľa Štolla svoje pôvodné pozície nezachránili. Odchod mnohých schopných pracovníkov sa následne prejavil aj na kvalite televízie. Podľa historika v 70. rokoch zohrávala najmä „umŕtvovaciu a zábavnú rolu“.